Slovensko dnes ...

Keď som chodil na túto dedinu ako dieťa, vyzerala na svoju dobu zaujímavo. Jar a jeseň ju ovládal ten zvláštny druh pokoja, ktorý tak často zažijete v prímorských letoviskách, ak tam prídete mimo turistickej sezóny. Leto a zima boli naopak obdobiami, keď obec žila naplno, po jej pár uličkách prúdili davy ľudí, kochajúcich sa nádhernou okolitou prírodou a životom, ktorý pripomínal minulosť, keď ešte neboli autá. Obec mala necelé dve stovky obyvateľov. Väčšina pracovala na miestnom družstve, niekoľkých hoteloch a chatách, či malom bufete a obchodíku, kde ste si mohli nakúpiť to najpotrebnejšie. Každý každého poznal, nikdy sa nemohlo stať, že ste potrebovali pomoc a nemali ste sa na koho obrátiť. Každá aféra trvala chvíľku, a vášne sa upokojili. Zďaleka nebolo všetko v poriadku, napokon aj doba vlády jednej strany bola veľmi zvláštna, avšak nikdy nechýbala ľudskosť a porozumenie. A prišla nová doba, doba slobody. Ako sa prejavila na tejto obci ? V priebehu roka stratila polovica ľudí zamestnanie v dôsledku križiackej výpravy prvej porevolučnej vlády proti roľníckym družstvám. Družstvo sa rozpadlo pre údajné nároky pôvodných vlastníkov pozemkov, ktorí o ne vraj prišli v dňoch znárodnenia po príchode komunistov k moci. Nič neboli platné spomienky niektorých pamätníkov, ktorí ťažké časy po februári 1948 zažili, a napriek tomu nepoznali rôznych ukrivdencov, zjavujúcich sa ako huby po daždi. Pasienky a políčka ostali opustené, obchodík a bufet zásluhou rôznych špekulantov niekoľkokrát skrachovali, a nebolo žiadnou výnimkou, ak si ľudia museli dlhé mesiace voziť nákupy z mesta, vzdialeného tridsať kilometrov. Podobne to bolo aj s hotelmi. Neraz nemali zamestnanci výplaty, lebo pán majiteľ nemal prostriedky. Hlavne, že mal na luxusného bavoráka, terénne auto a zástupy mileniek, ktoré sa striedali ako na bežiacom páse. A tak sa začali vytrácať aj turisti, lebo zistili, že služby upadajú a ceny rastú. Pár rokov po prevrate som stretol tetu Otu /Otília/, ktorá mi počas detstva často dávala cukríky a iné maškrty. Sedela pred svojím domčekom a mala v očiach slzy. Hľadela do prázdna. Istej celebrite sa zapáčil jej pozemok, a keďže teta nechcela predať, celebrita sa rozhodla, že stavať sa dá aj na cudzom pozemku. Keď sa teta bránila, prišli vyhrážky. Na obecnom úrade sedel starosta, ktorého nezaujímalo nič, súdne konanie sa ťahalo roky a výsledok žiadny. Dnes už teta nežije, ale dedičia nemajú pokoj dodnes. Dodnes nemajú svoje v rukách, a to i napriek tomu, že spor vyhrali. Jednou vecou je vyhrať, inou naplniť rozsudok. Sú totiž ľudia, ktorí stoja nad zákonom. A vidieť to na celej obci - špatia ju desiatky rôznych chatiek, apartmánov, neraz postavených na miestach, kde vôbec nemali byť a často za pochybných podmienok. Starosta i naďalej kysne na svojom mieste, zabetónovaný ako mostný pilier. Obec má štrnásť stálych obyvateľov a stovku prechodných, ktorí sú jej obyvateľmi hlavne v období volieb, aby zabezpečili "kontinuitu" moci. A hoci zdanlivo prešla zmenami k lepšiemu, je mŕtva. Vytratilo sa cinkanie stád oviec, pokoj a pohoda, ktorá z nej vyžarovala. Pár ľudkov, ktorí na nej ostali, je oveľa zamĺklejších, než tomu bolo za doby neslobody. Dnes je ich jediným snom v pokoji dožiť. Prestali veriť v dobro, slušnosť a lepší život. Stratili vlastného doktora, obchod je tam len počas sezóny, aj to sú ceny premrštené a tak musia cestovať za každou maličkosťou desiatky kilometrov. Čo získali títo ľudia zmenou po novembri 1989 ? A čo stratili ? Kto im ublížil viac - doba neslobody pod komandom komunistov, alebo sloboda z rúk bezcharakterných chrapúňov, klamárov, pseudodisidentov a inej "elity" spoločnosti ? A komu na nich záleží ? Na poslednú otázku poznám odpoveď - hoci platia dane, nezaujímajú nikoho.