Slovensko dnes ...

V podstate nemôžem byť prekvapený množstvom negatívnych reakcií na môj príspevok, pretože sa denne stretávam s tým, že ľudia sa zaoberajú nepodstatnými vecami a úplne ignorujú to hlavné. Zrejme je to však v mentalite národa. **** Keď som svojho času pracoval na zahraničnej pobočke bývalej firmy, neraz som pozoroval rozdiely medzi jednaním zahraničného uchádzača o nejakú pozíciu a slovenského adepta. Nikdy sa mi nestalo, že by neplatilo niečo, čo bolo vopred dohodnuté. Takže, ak sa dohodlo stretnutie na desiatu hodinu, nemohlo sa stať, aby bolo o hodinu, či dve neskôr a niekto posedával na chodbe a pozeral do prázdna. **** Druhým a zásadným rozdielom bolo samotné jednanie. Nepamätám si, že by sa stalo, aby firma povedala - zaplatíme vám toľko a toľko, berte, alebo nechajte tak. Vždy to bol dialóg dvoch možných budúcich partnerov - jeden ponúkal prácu a možnosť uplatnenia, druhý svoje schopnosti. Mzda bola vecou dohody - ponuka a požiadavka. I to je jeden z dôvodov, prečo sú na Slovensku smiešne mzdy v porovnaní s inými krajinami. Nielen nepoznáme svoju cenu a cenu svojej práce, ale ešte si necháme všetky podmienky diktovať a to dokonca aj také, ktoré nemajú so slušnosťou nič spoločné. **** V reakciách na príbeh, ktorý sa naozaj odohral, som videl presný obraz bežného Slováka. Predovšetkým, polovicu diskutujúcich nezaujíma vôbec podstata toho, na čo som chcel poukázať. Samostatnou kapitolou je znalosť slovenského právneho systému. Je smutné, že viac o svojich právach vedia Rómovia, hoci mnohí z nich majú problémy čítať a písať, než ľudia, ktorí sa honosia rôznymi diplomami a titulmi. Bežný Slováčisko žije v dojme, že ak má niekto luxusnú menovku na dverách, audi na firemnom parkovisku a vilu v honosnej štvrti, je poloboh. To vôbec nie je pravda. Je to obyčajný človek ako ktokoľvek iný, má rovnaké povinnosti a práva. Množstvo gaunerov však ťaží z toho, že obyčajný človek jednoducho čuší a nechá si skákať po hlave. Napokon, na tento spôsob jednania si veľmi rýchlo zvykli aj zahraničné spoločnosti, ktoré prišli na Slovensko. **** Niekto sa vyjadril, že som vymenil krčmu za blog. I to hovorí o jeho intelektuálnej úrovni, a samozrejme aj o tom, kde si zvykne riešiť problémy. Podľa seba súdim teba, dalo by sa na jeho reakciu povedať. Iný navrhol, aby sa zverejnila rozsiahla korešpondencia, ktorá prebehla v spomínanom príbehu. K čomu by to prospelo ? Tento príbeh má byť varovaním a radou, nie pochybným príbehom z nejakej večnej kriminálnej série. Ak niekto čaká, že pred zverejnením príbehu budem zbierať skúsenosti s diktafónom v ruke a prepisovať ich od slova do slova, zrejme ma má za blázna. Je úplne pochopiteľné, že každá udalosť sa prerozpráva vlastnými slovami. A je to normálne. Podstatou je to, čo si človek z príbehu môže zobrať. A či sa má nad čím zamyslieť. **** Niekomu vadila úprava a štylistika. Mne skôr vadí, keď sa blogy hmýria gramatickými chybami, rôznymi skomolenými slovami a prevzatými termínmi. Slovenčina má bohatú slovnú zásobu, takže by nemal nikto trpieť núdzou. Za čas, ktorý som pôsobil v zahraničí, som sa naučil dve veci - po prvé, nemusí byť zlato, čo sa blyští. A po druhé, koľko úcty pociťuješ k sebe, toľko ti jej prejavia druhí. Rovnako mám nejednu skúsenosť, že ak v obchodnom styku vznikol problém, oveľa viac sa spoločnosti báli jeho zverejnenia v médiách, než prípadného súdneho sporu. A neraz platili rôzne sumy ako odškodné, hoci si boli vedomé faktu, že prípadný súdny spor by dopadol skôr v ich prospech, než žalobcu. Prečo ? Nestáli o negatívnu reklamu a nejedna sa obávala, že v prípade sporu sa môžu dostať na povrch aj iné veci. Každý má niečo, na čo nemôže byť veľmi hrdý. A na záver jedna otázka - akú logiku má vyplatenie odškodného klientovi za úraz, ktorý utrpel, keď si chcel žehliť košeľu, ktorú mal práve oblečenú ?