Slovensko dnes ...

Avšak za tento stav si môžeme sami. Iste, niekto bude namietať, že lepšia je nejaká práca, než žiadna. To však platí len do chvíle, kým vás nepostihne nejaká choroba a neostanete bez prostriedkov, pričom hlavný podiel viny je na vás samotných. Hovorí sa tomu - zbabelosť a nedostatok sebaúcty. Uplynuli približne dva roky od chvíle, keď som dostal ponuku na miesto v istej zahraničnej spoločnosti s ázijským domicilom. Nepatrím medzi ľudí, ktorí by robili závery bez predošlého poznania, a tak som prijal pozvanie na pohovor. Na pozvánke bolo napísané, že pohovor začína o pol desiatej ráno, prišiel som s miernym predstihom a ocitol sa v hale, plnej čakajúcich adeptov na pracovné miesta. Pri elegantnom stole sedela asistentka, ktorá mi ukázala na sedačku so slovami, že mám počkať, kým ma zavolajú. Desať, štvrť na jedenásť, pol jedenástej ... stále nič a nikto. O jedenástej som sa zdvihol a prešiel k asistentke, ktorá s úsmevom konštatovala, že je nás veľa. A ja som s rovnakým úsmevom konštatoval, že som bol pozvaný na konkrétny čas, pričom bolo zdôraznené, že sa očakáva presnosť. Mykla plecami a odvetila, že nemusím čakať, ak nemám záujem. Nuž, záujem som naozaj stratil, nie som však nejaká handra, aby so mnou mával privandrovalec, ktorý navyše žije z mojich daní, ktoré mu láskyplne pridelil niektorý politik. A tak som požiadal o kontakt na zodpovedného pracovníka, čo asistentka zamietla s odôvodnením, že telefónne čísla na pracovníkov neposkytujú. Nuž, kto chce kam, pomôžme mu tam. Odpísal som si jej meno, pričom začala byť nervózna. Vraj, prečo to robím. Nuž, podám na vás žalobu a budem žiadať ušlú mzdu, pretože mám za preukázané, že za stratu času a mzdy, ktorú som utrpel, môžete vy, keďže neexistuje kompetentná osoba, ani kontakt na ňu. Ostala zaskočená a zjavne nevedela, ako reagovať. Asi po týždni mi prišiel list, kde sa mi nejaká osôbka, označená ako vedúca personálneho oddelenia, snažila vysvetliť, že ako uchádzač o zamestnanie som povinný strpieť určitú stratu času počas výberového konania. Ďalej nasledovala znôška nezmyslov o postavení jej spoločnosti a iné táraniny. V tej chvíli ma prešla trpezlivosť. Ak som bol spočiatku rozhodnutý, že to hodím za hlavu, napokon prácu mám a celkom dobre platenú, pričom jediným dôvodom akceptovania pozvánky bola možnosť zmeny po rokoch a zvedavosť na niečo nové, rozhodol som sa, že to nenechám len tak. A tak som napísal do spoločnosti výzvu, na základe ktorej som ju žiadal o zaplatenie všetkých zbytočných výdavkov, spojených s účasťou na konaní, pretože sa z jej strany jednalo o vedomé zavádzanie. Pozvali totiž oni mňa, ja som sa nehlásil na nič a nikde. /ináč, bežná praktika lovcov lebiek, ako hovoríme/ Vyčíslil som stratu na mzde, cestovné výdavky a zaslal im na ich adresu. O pár dní mi došla arogantná odpoveď od nejakého treťotriedneho právnika, ktorý si myslel, že nadávkami a vyhrážkami ma zastraší. Kvalitný právnik by sa totiž neznížil k podobnému listu. Žiadny problém, odpísal som, už sa teším na spor. A upozornil som, že celú vec posuniem aj do médií, aby prípadní záujemcovia o prácu vedeli, s kým majú do činenia. Ajhľa, a zrazu sa rétorika spoločnosti zmenila. Žiadne hrozby, len nové pozvanie na stretnutie, ohľadom vyjasnenia veci. Prišiel som a čakal ma úhľadný pán v značkovom obleku a luxusne zariadenej kancelárii, pričom od začiatku bolo jasné, že nie je jeho. Nevedel totiž nájsť ani list papiera na poznámky. Ako sa môžeme dohodnúť, opýtal sa. A pokračoval, že má zaujímavú ponuku - predložil stranu formátu A4 s ponukou pracovnej zmluvy, a na jej spodnej časti bola uvedená suma nástupného platu ... skoro mi vypadli oči. Za kvalifikovanú prácu s požiadavkou vysokoškolského vzdelania, desaťročnej praxe a príslušných referencií v odbore mi ponúkali tretinu toho, čo zarábam ako technický pracovník. Na moju nemú otázku mi pánko odvetil, že sme predsa na Slovensku a mzda zodpovedá slovenskému priemeru. Zasmial som sa, zložil papier do príručnej tašky a zdvihol sa so slovami, že sa stretneme na súde a nemáme sa ďalej o čom baviť. Túto ponuku som považoval za urážku a bezočivosť najhrubšieho zrna. Uplynul nejaký čas a prišiel mi list s návrhom na zmier. Jeho podstatou bolo, že ak písomne prehlásim, že svoju skúsenosť nebudem zverejňovať a zachovám mlčanlivosť, ponúkajú mi "odškodné" vo sume, ktorá presahovala moju súčasnú polročnú mzdu. Priznám sa, v prvej chvíli ma lákalo, aby som ponuku prijal, napokon, peniaze sa zídu vždy. Potom ma však napadlo, že tým by som len pomohol podobným chrapúňom, aby svoje praktiky používali aj neskôr. A tak som odmietol. Z času na čas mi pošlú list, kde svoju ponuku menia. A upozorňujú na rôzne zákony, ktoré pritom ignorujú. A ja si pokojne naďalej pracujem v pôvodnej práci a vychutnávam si ich neistotu. Nie, súdu sa neboja, na Slovensku by trval roky a výrok by nikdy nebol v prospech slabšieho, to vedia. Boja sa toho, že by sa meno spoločnosti ocitlo v médiách, a to vrátane ich listov, ktoré jasne dokazujú, že Slovákov majú za hlupákov a nie ľudí. A ja mám dobrý pocit, že som sa nezaradil medzi tých, čo ich bezohľadne a beztrestne zdierajú. A poučenie z môjho príbehu ? Vážte si svoju prácu a čas. Nenechajte zo seba robiť lacných Jankov a využívať sa. Poznajte svoju hodnotu a nikdy nechoďte pod svoju cenu. Nikto a nič za to nestojí. Raz sa totiž môžete ocitnúť v situácii, že budete potrebovať napríklad úspory, a ak pracujete pod cenu, nebudete mať žiadne. A ocitnúť sa na ulici nie je príliš lákavým cieľom.