Ak by sme mali komentovať postoj oboch zúčastnených strán a výsledok nedorozumenia, ktoré skončilo Zedníkovým odchodom z reprezentačnej prípravy, dalo by sa povedať, že problém je v nedostatočnej komunikácii. A samozrejme, jedným z dôvodov nečakanej udalosti je aj cigánska hostina, ktorá sa dlhé roky praktizovala v slovenskom hokeji.
V podstate sa dá konštatovať, že od roku 1990 sa systematicky zanedbávala výchova mládeže, a prežívalo sa z pozostatkov bývalej československej hokejovej školy. Výsledkom boli tri medaily zo svetových šampionátov a opojenie, ktoré spôsobilo, že nikto nemyslel na postupné starnutie úspešnej generácie a potrebu náhrady. A tak sa postupne začalo Slovensko prepadávať na nižšie pozície, ba dokonca hralo o záchranu v elitnej skupine. Všetko bolo len o jednej veci - ak prídu hráči z NHL, bude fajn, ak nie - máme problém.
Richard Zedník je nepochybne skvelý hokejista a urobil pre slovenský hokej veľmi veľa. V situácii, ktorá vznikla, zrejme zareagoval impulzívnejšie, než bolo potrebné, a vznikol nežiadúci problém. Chyba trénera Hanlona mohla byť v tom, že mu nevysvetlil, čo vlastne očakáva od neho. Na druhej strane, Hanlon sa už zrejme zobudil z optimizmu po príchode k slovenskej reprezentácii a pochopil, aké problémy ho čakajú. Dostal horúci zemiak bez možnosti riešenia. A tak varí z toho, čo má. Pričom na výber má veľmi málo možností, dá sa povedať, že skoro žiadne. Hráči z extraligy viditeľne nemajú na medzinárodnú úroveň, a mladíkov v zahraničí je ako šafranu.
Rozhodne je škoda, že došlo k odchodu Richarda Zedníka. Zrejme sa už nevráti, a tak ho na slovenskom šampionáte neuvidíme. Rovnako môžeme ľutovať aj Hanlona, ktorého čakajú v rokoch po domácom šampionáte veľmi ťažké chvíle, a mali by sme hľadať riešenie. Okrem zmeny postoja k mládeži by mohli výrazne pomôcť aj kluby. Napríklad vyskúšať dočasný bieloruský recept - sústrediť dva-tri elitné útoky z extraligy v jednom mužstve, alebo vytvoriť prípravné mužstvo, kde by tieto útoky hrali spoločne proti klubom z extraligy, a to čo najviac. Cieľom by bolo vytvorenie kostry zohratého tímu, ktorý by o sebe vedel všetko a hral by naslepo. Pravdou však ostáva, že pri povestných slovenských žabomyších vojnách môžeme o nejakom riešení podobného druhu len snívať.
A prečo som to nazval cigánskou hostinou ? Nuž, kedysi sa hovorilo, že v niektorých rodinách sa jedlo a bavilo v štýle - naplno, kým je za čo ... a potom sa často žobralo, lebo nebolo ani na rožky ... Niečo podobné nás čaká v hokeji počas budúcich rokov.
Komentáre